Ďalším naším turistickým cieľom boli Adršpašské skály. Veľmi matne si na ich prvú návštevu spomínam, asi som bol ešte škôlkár. Najväčší zážitok vtedy bol vodopád, pri ktorom som si myslel, že nás tá voda zhora musí spláchnuť... Nespláchla, ani vtedy, teraz už vôbec nie. Z technických príčin bol prístup k nemu zatvorený, takže smola.
Plne nám to ale vynahradila trasa pomedzi skalnatých obrov. Tam sa človek cíti ako neškodný mravček. Hneď od začiatku vníma turista príjemné prostredie. My sme sa tam vybrali na začiatok otváracej doby, aby sme sa nemuseli veľmi tlačiť.
Článok pokračuje pod video reklamou
Prístup k areálu
Niektoré skaly so už dovnútra nezmestili...
Brána ku skalám
Tento vrátnik nebol veľmi príjemný. Ale aj tak sa s ním fotilo veľa návštevníkov.
Za vstupnou bránou sa ukázalo pekné jazero
No a potom sa to začalo
Niektoré skaly boli schované medzi stromami, niektoré obrastené machom
Niektoré sa tvárili, že rastú ako stromy
Ďalšie boli v slušnom odstupe od chodníčka
Niekedy bol problém zmestiť chodníček s turistami medzi skaly
Malé "námestie", alebo "náskalie"?
Tento strom sa zdal byť na odchode...
Zbadali sme nejaké tabule na skalách, tak sme podišli bližšie a ...
Zistili sme, že Adršpašské skály obdivoval aj Goethe, iba o čosi skôr ako my
Tých rôznych uhlov pohľadu na zaujímavé skaly s modrou oblohou v pozadí bolo neúrekom
Starosta a starostová
Takýchto rebríkov bolo na trase niekoľko, takže to chce aspoň základnú kondičku
A sme zase von z areálu
Po pár hodinách obdivovania nehybných monumentov sme znovu v reálnom svete. Na pokojnú a teda dlhšiu prechádzku je potrebné sa vybaviť vodou a tí náročnejší aj stravou. Najmä v letnom počasí. Návšteva Adršpašských skál sa oplatí, sú nádherné a je tam ticho, nejazdia tam autá. Ak sa chce niekto kochať, tak tu je na to skvelá príležitosť.